Rovnaké auto, rovnaký motor, no verzia s pohonom všetkých kolies má vyššiu spotrebu. Keď si to porovnáš v cenníku alebo v technických údajoch, nejde o náhodu ani o chybu v tabuľke. Expert na autá z dielne Central Park Garage upozorňuje, že za tým nestojí len jednoduché vysvetlenie typu, že AWD verzia je ťažšia. Motor v takom aute totiž nepresúva len viac kilogramov, ale musí roztočiť aj viac hriadeľov, ozubení, ložísk a olejom mazaných súčiastok.
Na prvý pohľad pôsobí pohon všetkých kolies ako jednoznačná výhoda. Lepší záber, viac istoty na snehu, menšie riziko prešmyku pri rozjazde. Lenže každá táto výhoda má svoju mechanickú cenu. Aj keď ideš po suchej ceste, sústava pohonu má viac dielov, viac vnútorných strát a vo väčšine prípadov aj vyššiu hmotnosť. A práve to sa premieta do vyššej spotreby.
Viac dielov v pohone znamená viac hmotnosti aj viac rotačnej záťaže
Začnime tým najzákladnejším. Hmotnosť. Auto s pohonom všetkých kolies má viac mechanických častí. Okrem bežnej prevodovky a jednej hnacej nápravy má aj kardanový hriadeľ, ďalší diferenciál, ďalšie poloosi a spojky. Každý jeden diel niečo váži. Motor tak musí rozhýbať viac kilogramov pri každom rozjazde aj zrýchlení.
Predstav si to ako bicykel. Na ľahkom bicykli ideš do kopca ľahšie než na tom istom bicykli s plne naloženými taškami. Motor v aute cíti ten rozdiel rovnako. A nejde len o samotnú hmotnosť auta. Časť energie sa míňa aj na to, aby sa roztočili všetky tie hriadele, ozubené súkolia a polosie. To je ďalšia záťaž navyše, ktorú dvojkolka vôbec nemá.
Druhý veľký dôvod je mechanický odpor. Pri prednom alebo zadnom náhone poháňa motor len jednu nápravu. To znamená menej pohybujúcich sa súčiastok a menej trenia. Pri pohone všetkých kolies sa však točí a pracuje viac hnacích častí naraz. Viac trenia znamená viac strát energie, ktoré musí motor nahradiť palivom.
Aj keď konkrétny diel práve neprenáša plný výkon na kolesá, stále sa otáča v ložiskách, prechádza cez olej a vytvára mechanický odpor. Tieto straty samy osebe nie sú veľké, no pri každom kilometri sa postupne sčítavajú.
Nie každý pohon všetkých kolies pracuje rovnako a rozdiel vidno aj na spotrebe
Existujú rôzne typy pohonu všetkých kolies a ich vplyv na spotrebu sa líši.
Pri permanentnom pohone všetkých kolies ide výkon na obe nápravy neustále. Všetky súčiastky sa točia stále, bez prestávky. Kardan, diferenciály aj poloosi sú pod záťažou po celý čas. Výsledkom je najvyšší mechanický odpor a aj najvyššia spotreba. Typickým príkladom sú staršie systémy Quattro alebo niektoré modely Subaru.
Modernejším riešením je pripojiteľný pohon všetkých kolies. Počas bežnej jazdy je auto v podstate dvojkolka, najčastejšie s pohonom predných kolies. Zadná náprava sa pripojí až vtedy, keď systém zistí preklz alebo keď vodič zapne pohon všetkých štyroch kolies manuálne. Hoci sú všetky diely v aute stále prítomné a zvyšujú hmotnosť, mechanické straty sú nižšie, pretože systém nie je neustále pod plnou záťažou. Aj preto je rozdiel v spotrebe oproti klasickej dvojkolke menší.
Ani tu však neplatí, že mimo záberu je všetko úplne „mŕtve“. V mnohých systémoch sa časť súčiastok stále otáča, len neprenáša plný krútiaci moment. Preto pripojiteľné AWD síce vie spotrebu znížiť, no na úroveň rovnakej predokolky sa väčšinou aj tak nedostane.
Kde sa energia stráca ešte skôr, než dorazí na kolesá
Dôležitú úlohu zohrávajú aj diferenciály. Auto s pohonom všetkých kolies ich má minimálne dva, často aj tri. Umožňujú kolesám otáčať sa rôznou rýchlosťou napríklad v zákrutách. Problém je, že tieto súčiastky pracujú v olejovom kúpeli. Olej sa víri, vzniká viskózny odpor a straty trením. Každý ďalší diferenciál je ďalším miestom, kde sa časť energie stratí ešte predtým, než sa dostane na asfalt.
Z pohľadu fyziky ide o jednoduchý princíp. Čím viac prevodov, ložísk a maziva sa musí hýbať, tým viac energie sa premení na teplo namiesto pohybu. Motor potom musí túto stratu priebežne dorovnávať spaľovaním ďalšieho paliva.
Práve preto býva rozdiel v spotrebe najvýraznejší pri rozjazdoch, zrýchľovaní a jazde do kopca. Vtedy motor neprekonáva len odpor vzduchu a hmotnosť auta, ale aj vnútorné odpory celej zložitejšej hnacej sústavy.
Odpor vzduchu, pneumatiky a prevody často AWD verziu ešte viac znevýhodnia
Veľa vodičov si neuvedomuje, že do spotreby výrazne zasahuje aj aerodynamika. Autá s pohonom všetkých kolies sú často SUV alebo crossovery. Majú vyššiu svetlú výšku, robustnejší tvar a väčšiu čelnú plochu. Pri vyšších rýchlostiach, najmä na diaľnici, sa práve odpor vzduchu stáva hlavným žrútom energie. Motor musí pracovať tvrdšie, aj keď samotný AWD systém v danej chvíli neprenáša maximum výkonu na obe nápravy.
Pri porovnaní v technických údajoch navyše často neporovnávaš len samotný pohon. AWD verzia môže mať iné obutie, väčšie disky, mierne odlišný prevodový pomer alebo vyššiu karosériu. Aj tieto rozdiely menia otáčky motora pri rovnakej rýchlosti a zvyšujú spotrebu, hoci vodič si to na prvý pohľad vôbec nevšimne.
Posledným faktorom sú pneumatiky. Mnohé AWD verzie, najmä výkonnejšie, používajú širšie alebo ťažšie pneumatiky pre lepšiu trakciu a stabilitu. To v praxi často znamená aj vyšší valivý odpor. A ten zvyšuje spotrebu paliva pri každej jazde, nielen v zákrutách alebo na snehu.
Záver teda je, pohon všetkých kolies nie je zadarmo. Ponúka viac istoty a lepší záber, no motor za to platí vyššou námahou a vyššou spotrebou paliva. Vo všeobecnosti býva najúspornejší jednoduchší pohon jednej nápravy, zatiaľ čo AWD si za extra trakciu pýta svoju daň.
Ak jazdíš často v zime, na horách alebo po zlom povrchu, pohon všetkých kolies dáva zmysel. Ak však tráviš väčšinu času v meste a na diaľnici, jednoduchší náhon bude z pohľadu spotreby aj servisnej zložitosti zvyčajne výhodnejší.
