Veľa vodičov sa riadi jednoduchým pravidlom: keď je kvapalina v expanznej nádržke pekne zafarbená, chladiaci systém je v poriadku. Znie to logicky, ale práve tu vzniká jeden z najčastejších omylov. Farba nehovorí nič o tom, či je chladiaca kvapalina namiešaná v správnom pomere. A práve pomer rozhoduje o tom, či motor chrániš, alebo ho pomaly ničíš, upozorňuje automechanik z dielne runacaroficial.

Mýtus o farebnej chladiacej kvapaline

Chladiaca kvapalina môže vyzerať čisto, modro alebo ružovo, no to ešte neznamená, že plní svoju funkciu. V praxi sa často stáva, že po výmene vodnej pumpy, termostatu alebo radiátora niekto jednoducho naleje „nejakú“ zmes vody a nemrznúcej kvapaliny. Výsledok síce vyzerá správne, ale koncentrácia je nízka.

Motor sa nepokazí hneď. Auto jazdí normálne, teplota drží, kontrolka nesvieti. O pár mesiacov sa však v nádržke objaví hnedý povlak a kvapalina začne pripomínať zakalenú vodu. To nie je chyba nových dielov. To je dôsledok nesprávneho pomeru.

Problém je, že farba je len vizuálna stopa po farbive. Nehovorí nič o tom, koľko je v systéme ochranných aditív. Inými slovami, môžeš mať krásne ružovú kvapalinu, ktorá už chemicky neplní svoju úlohu.

Čo robí správny pomer chladiacej kvapaliny v motore

Málokto to vie, ale nemrznúca zmes nemá len jednu úlohu. Nie je tam iba preto, aby voda v zime nezamrzla. Robí tri dôležité veci naraz.

Prvá je ochrana proti korózii. V motore máš hliník, liatinu, oceľ a často aj meď. Ak cez to pustíš obyčajnú vodu, začne chemická reakcia. Kov oxiduje. To znamená, že hrdzavie zvnútra, aj keď zvonka vyzerá všetko čisto.

Druhá je zvýšenie bodu varu. Čistá voda vrie pri sto stupňoch. Motor však pracuje v teplotách, ktoré sú blízko tejto hranice. Správna zmes spolu s tlakom v chladiacom systéme posúva bod varu výrazne vyššie. To znamená menšiu šancu, že sa v systéme vytvoria parné bubliny a tlakové špičky.

Tretia je obmedzenie penenia. Keď kvapalina pení, horšie odvádza teplo. Vznikajú miesta, kde kov nie je v kontakte s tekutinou, ale so vzduchom. A tam sa prehrievanie začne skôr, než ho zaregistruje snímač.

Prečo farba nestačí a treba ju zmerať

Najväčší omyl je, že sa koncentrácia posudzuje pohľadom. V skutočnosti sa meria. Existujú na to dva základné nástroje.

Prvý je hustomer, takzvaný plavákový tester. Je lacný, stojí pár eur a dá ti základnú orientáciu. Funguje na princípe hustoty kvapaliny. Ukáže ti, či zmes zodpovedá približne požadovanému bodu tuhnutia. Nevýhoda je, že nie je veľmi presný a zle sa číta pri znečistenej kvapaline.

Druhý je refraktometer. Vyzerá ako malý ďalekohľad. Stačí kvapka kvapaliny na sklíčko a cez optiku vidíš presnú hranicu mrazuvzdornosti zmesi. Dnes sa dá kúpiť bežne na internete za pätnásť až dvadsať eur. To už nie je servisná hračka, ale nástroj, ktorým vieš zistiť, na čom si.

Keď už meriaš, dávaj pozor aj na to, čo vlastne miešaš. Farba totiž nie je len estetika. Je to nepriamy znak chemickej normy. Modré a zelené kvapaliny bývajú staršie typy, označované ako G11. Ružové a červené sú novšie, typicky G12 alebo G13. Ich miešaním môže dôjsť k zrážaniu aditív a tvorbe gélovitých usadenín, ktoré sa správajú ako rôsol. Tie vedia v krátkom čase upchať chladič alebo kanály v motore.

Prečo nízka koncentrácia a zlá voda ničia chladiaci systém postupne

Keď znížiš podiel nemrznúcej zmesi, znížiš všetky ochranné účinky naraz. Antikorózna ochrana slabne, bod varu klesá a penenie rastie. Motor to spočiatku zvládne, ale chemické procesy bežia neustále.

Najskôr sa objaví hrdza na vnútorných stenách radiátora a bloku motora. Potom sa začne uvoľňovať jemný kal, ktorý putuje systémom. Ten sa zachytáva v úzkych miestach, napríklad v chladiči kúrenia alebo v tenkých kanáloch hlavy valcov. Chladenie sa stáva nerovnomerné.

Častá chyba je aj použitie obyčajnej vody z vodovodu. Tá obsahuje minerály, ktoré sa pri vysokých teplotách usádzajú na stenách systému ako vodný kameň. Funguje to ako izolácia. Kov sa chladí horšie, aj keď je kvapaliny dosť. Preto sa má používať demineralizovaná alebo destilovaná voda.

Treba rátať aj s časom. Organické kvapaliny, teda ružové a fialové, majú životnosť zhruba päť rokov. Staršie anorganické typy, modré a zelené, sa menia skôr, zvyčajne po dvoch až troch rokoch. Aj keď auto nezamrzne a teplota drží, aditíva proti korózii sa časom vyčerpajú.

Ak chceš vedieť, kedy spozornieť, sú tri signály. Kvapalina je v nádržke mútna alebo hrdzavá. V kabíne cítiš sladkastý zápach, čo môže znamenať únik cez radiátor kúrenia. A auto sa v lete prehrieva rýchlejšie než kedysi. To sú situácie, keď už nejde len o dolievanie, ale o stav celého systému.

Inými slovami, farba nie je ukazovateľ kvality. Rozhoduje zloženie, typ kvapaliny, voda, ktorou je riedená, a čas. Keď je pomer zlý alebo je kvapalina stará, chladiaci systém sa síce tvári funkčne, ale pracuje bez ochrany. A keď sa problém ukáže navonok, škoda už prebieha aj tam, kam nevidíš.